Aktuálne:




... ak mi chceš niečo napísať, použi moju Návštevnú knihu ...


Láska

10. prosince 2008 v 15:16 | Latryna |  Príbehy

Včera som ju pochoval. Hrob som jej sám vykopal na mieste, ktoré mala vždy rada, kam sme spolu často chodili na prechádzky. Na mieste opustenom, kam nik nechodí.

Bolo to výlučne naše miesto, tu sme sa spolu naháňali, maznali i oddychovali. Všetky moje voľné chvíle, strávené s ňou, boli pre nás oboch tie najšťastnejšie. Aj naše spolužitie bolo vlastne pre nás oboch to najkrajšie obdobie v živote. Už naše prvé spoločné chvíle nás oboch presvedčili, že k sebe patríme až kým nás smrť nerozdelí.
Vždy, keď som prišiel z práce, bola doma, čakala ma a radostne privítala. Bola nádherná, v očiach sa jej odrážala láska a nekonečná oddanosť. Pred večerou sme išli vždy spoločne na prechádzku. Ľahúčko vedľa mňa kráčala, za nikým sa neotáčala, bez výhrad šla tam, kde i ja. Vôbec jej nevadilo ani to moje pravidelné pivko, či pol deci. Bola priam úžasná.
Večer sa ku mne slastne privinula a čakala na moje dotyky. Rád som ju hladkal po jej hebkom tele, mala to vždy rada, priam po tom prahla. Hladkal som ju postupne od hlavy, pomaličky som postupoval po celom tele,ktoré sa pri mojich dotykoch slastne chvelo, napínalo a krútilo. Niekedy nebadane a nežne zastonala, privrela svoje prekrásne hnedé hlboké oči s očakávaním, čo príde ďalej. Zaspávali sme vždy nekonečne spokojní a šťastní. Moje každodenné odchody do práce prijala časom ceľkom dobre. Spočiatku sa jej to nepáčilo, oči mala smutné , dokonca sa ani so mnou nerozlúčila. Netrvalo však dlho a pochopila, že ísť do práce je pre mňa nutnosť. O to však krajšie začali byť moje návraty z práce, jej radosť bola neopakovateľná, ako aj jej nenásytná túžba po láskaní sa. Zvykol som si na láskanie hneď po príchode domov a potom aj večer pred spaním. Náš život sa teda niesol v pokoji, kľude a láske. Vzájomne sme sa chápali, rozumeli si, dokonca si vôbec nespomínam, že by sme medzi sebou mali nejaké nedorozumenie. Snažil som sa rešpektovať jej návyky a potreby, prispôsobil som sa jej vlastne vo všetkom, za čo mi bola neskonale vďačná, oddaná a verná. Jej láska nemala a nepoznala hraníc. Ubehlo nám takto v pokoji asi desať rokov, nikým a ničím nerušení sme spoločne trávili všetky sviatky, víkendy a samozrejme aj dovolenky. Nebol som za celú dobu vlastne ani poriadne chorý. Aj klasická chrípka ma obišla, dokonca som nemal ani nádchu, či kašeľ.
Takto by to šlo asi až do nekonečna, keby neprišiel deň, na ktorý do smrti nezabudnem, deň, ktorý bol pre nás ten najhorší a osudný. Po príchode z práce ma nevítala. Nikde som ju nevidel, nebola v kuchyni ani v obývačke. Volal som ju no neozývala sa. Strašne som sa preľakol, hodil aktovku na zem a behal ako nepríčetný po byte... Našiel som ju ležať v kúpeľni. Celé telo sa jej chvelo, bola horúca, hlavu mala akosi divne vyvrátenú, oči bez lesku, ležala v akejsi zvláštnej ružovkastej pene, ktorá jej vytekala spod jazyka. Napriek všetkej mojej snahe sa mi nepodarilo postaviť ju, nohy sa jej podlamovali a stále klesala. Asi pol hodiny po mojom príchode skonala. Viem, mal som to hlásiť, pravdu povediac, neviem ani kde a komu. To by mi ju však zobrali, spálili a nič okrem spomienok by mi nezostalo. Takto som ju bez akýchkoľvek problémov zakopal sám tam, kde som chcel ja, nik mi v tom nemohol zabrániť a ja ju takto môžem kedykoľvek navštíviť. Pobudnem u nej, koľko budem len chcieť, rozložím si na trávu deku, najem sa, zdriemnem si. Jej hrob časom zarastie trávou a nik na svete okrem mňa nebude vedieť, že je tam pochovaná moja fena Dita.

Tento kratučký príbeh som napísala ja sama...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.
Linka

Čo sa udialo v minulosti, je základ budúcnosti.
Ako žiješ dnes, taká bude Tvoja minulosť
a teda aj budúcnosť...

čakám!




ĎAKUJEM ZA NÁVŠTEVU A ČAKÁM ŽE PRÍDETE ZAS!



Latrynask.blog.cz website reputation


motýlik