Aktuálne:




... ak mi chceš niečo napísať, použi moju Návštevnú knihu ...


Eduard Beneš

22. ledna 2009 v 22:00 | Latryna |  Panovníci SR
Eduard Beneš (1935-1948)

(1940-1945 prezident v emigrácii)

Dňa 18. 12. 1935 zvolili poslanci Národného zhromaždenia za prezidenta ČSR Dr. Edvarda Beneša (narodený 28. 5. 1884, zomrel 3. 9. 1948 ). Nebol pre obyvateľov republiky takou impozantnou osobnosťou ako jeho predchodca, skôr sa dá povedať, že naňho dopadal tieň Masarykovej popularity. Povahove patril medzi uzavretých, mimoriadne precíznych a húževnatých ľudí, ťažko si získaval priateľov. Vyrastal ako najmladšie zo siedmych detí roľníka a obchodníka v Kožlanoch pri Plzni. Pozornosť učiteľov upútal už v detstve neskrývanou túžbou po vedomostiach. Bol absolútnym abstinentom. Nefajčil a do vysokého mládeneckého veku nebol ochotný a vari ani schopný baviť sa ako iní mládenci so svojimi rovesníčkami. Radšej sa uzatváral do ticha knižníc, študoval sociológiu, zdokonaľoval sa v cudzích rečiach a v práve, navštevoval pražskú filozofickú fakultu, potom študoval vo Francúzsku, vo Veľkej Británii a napokon v Nemecku. Popri vedomostiach získal v cudzine ak kontakty s významnými osobnosťami vedeckého života. Tieto známosti využil neskôr, keď spolu s Masarykom kládol základy československého protihabsburského odboja. Politicky sa zapojil do socialistických prúdov. Zarytý starý mládenec napokon neodolal láske Anny Vlčkovej, ktorá sa stala jeho životnou partnerkou. Táto vzdelaná a príjemná žena bola pre uzavretého politika a štátnika nielen celoživotnou oporou, ale aj dôležitým mostom, cez ktorý prenikali k Benešovi informácie z rôznych spoločenských vrstiev o problémoch, ktoré trápili občanov štátu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zoznámil a zblížil s T. G. Masarykom. Pred odchodom do emigrácie stihol vytvoriť v Prahe tajnú organizáciu (Maffiu), ktorá združovala politikov, vedcov a podnikateľov nesúhlasiacich s národnostným útlakom Čechov v Rakúsko-Uhorsku. Pomocou tejto organizácie získaval po odchode do cudziny cenné informácie o situácii v monarchii a napokon tiež potrebné finančné prostriedky na organizovanie činnosti zahraničného odboja. Spolu s Masarykom a Štefánikom i ďalšími Čechmi a Slovákmi v zahraničí zoznamoval západnú Európu s ťažkým životom utláčaných národov monarchie. Bol členom exilovej československej vlády, ktorú uznali aj predstavitelia zahraničných mocností. Po vzniku ČSR sa stal ministrom zahraničných vecí. Viedol československú delegáciu na povojnových rokovaniach v Paríži. V rokoch 1921 - 22 bol predsedom vlády.Ukázalo sa, že vnútropolitický život ČSR ho nikdy natoľko nepútal ako zahraničná politika. Ani mu nikdy poriadne nerozumel. Orientoval ČSR najmä na spojenectvo s Francúzskom, s malodohodovými krajinami a od polovice 30. rokov aj so Sovietskym zväzom. Snažil sa získať pre svoju politiku aj podporu Vatikánu a s jeho pomocou si naklonil aj opozičných politikov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ( HSĽS ), aby podporili jeho kandidatúru na prezidenta. Do tejto funkcie nastúpil v ťažkej dobe, keď bola ČSR ohrozená neskrývanou agresiou fašistického Nemecka. V tejto situácii Beneš upevňoval pozície armády. Snažil sa pomáhať pri jej modernizácii, pri prezbrojení československých branných síl najmodernejšou výzbrojou a pri výstavbe opevnení na hraniciach štátu. Až počas politickej krízy na jeseň v roku 1938 docenil význam spokojného Slovenska pre ukľudnenie situácie v celej ČSR. V septembri 1938 v rámci rokovaní s delegáciou Hlinkovej ľudovej strany, ktorú viedol Dr. J. Tiso, uznal oficiálne existenciu samostatného slovenského národa. Bol ochotný rokovať o autonómii Slovenska a o takej spoluúčasti Slovákov na politickej moci ČSR, ktorá sa približovala predstavám delegácie HSĽS. Agresivita a urýchlený vývoj medzinárodnej situácie v prospech fašistického Nemecka, ako aj nechuť západných demokratických mocností radikálne zasiahnuť do riešenia konfliktu medzi Nemeckom a Československom priniesli Benešovi sklamanie. Zrútili sa všetky jeho predstavy o zahraničných oporách malého demokratického štátu, ohrozeného fašistickým susedom. Padli všetky oporné piliere jeho zahraničnej aj vnútornej politiky. Cítil sa zradený a bezradný. Po podpísaní dohody štyroch veľmocí v Mníchove v septembri 1938 sa vzdal funkcie prezidenta a emigroval do zahraničia, kde po čase vytvoril emigračnú československú vládu. Spolu s Benešom odišli do zahraničia aj mnohí predstavitelia politických strán, velitelia československej armády a jednoduchí vojaci. V zahraničí vytvoril základ československých vojenských jednotiek, ktoré bojovali na frontoch druhej svetovej vojny proti Nemecku a jeho spojencom. Vo funkcii spoločného prezidenta Čechov a Slovákov bol Emil Hácha do 15. marca 1939, deň predtým vyhlásilo Slovensko samostatný štát a 16. marca sa Hácha stáva prezidentom protektorátu Čechy a Morava. Nemal však žiadne reálne právomoci, bol len bábkou v rukách Adolfa Hitlera. Slovensko urgentne potrebuje peniaze pre svoje ambiciózne plány. Hácha sľubuje všetko, čo slovenský predseda vlády Jozef Tiso požaduje. Možno aj preto, že tento bývalý sudca má oveľa lepší vzťah k Slovákom ako Beneš.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.
Linka

Čo sa udialo v minulosti, je základ budúcnosti.
Ako žiješ dnes, taká bude Tvoja minulosť
a teda aj budúcnosť...

čakám!




ĎAKUJEM ZA NÁVŠTEVU A ČAKÁM ŽE PRÍDETE ZAS!



Latrynask.blog.cz website reputation


motýlik