Aktuálne:




... ak mi chceš niečo napísať, použi moju Návštevnú knihu ...


2 mačací príbeh

15. února 2009 v 12:31 | Latryna
Pred viac ako 8 rokmi sme sa presťahovali do rodinného domu po mojich už nebohých rodičoch. Nebývali sme tam ani pol roka, keď nám kamarát priniesol asi 3 mesačného kocúrika, nádherného tigrovaného ale polodivého! Iste už tušíte, aké meno tento kocúrik dostal! Samozrejme, Murko. Kocúrik sa po krátkom čase skamarátil s oboma fenkami, takže problém nebol žiadny, akurát som sa stále o neho bála, pretože som si vždy spomenula na môjho prvého kocúrika, ako sa stratil. A veru, Murko bol ako každý iný kocúr zvedavý a pomaly ale iste začal chodievať na obhliadky po okolí. Pretože náš dom je v časti, kde sú iba rodinné domy, na okolí sú záhrady a tak je pochopiteľné a logické, že je tu aj množstvo mačiek. A samozrejme, aj kocúrov. K nám na dvor chodieval jeden starší a dobre veľký, keď ho náš - vtedy ešte malý - Murko videl, tak sa ho bál a schoval sa. Sama som ho musela z dvora vyháňať. Ale časom Murko samozrejme narástol, stal sa z neho jedinečný fešák a nebolo mu na okolí páru. Výlety miloval a tak sa stávalo, že doma nebol aj zopár týždňov. Vždy som trnula, či sa mu niečo nestalo a keď sa objavil, bola som spokojná. Raz sa stalo, že ktosi zazvonil, otvorím a pred bránou stoja deti, v rukách držia maličké čierne mačiatko s tým, že ho nemajú kam dať, či ho nechcem. Nuž, čo som mala robiť? Nechať ho napospas? Vzala som ho a vychovala tak, ako prvého Murka. Dostal meno Pici. Keď náš Murko zistil, že doma je druhý kocúr, nepáčilo sa mu to, no časom si ako-tak zvykol. Dokonca ho začal učiť mačacím "kúskom". Zaviedol ho na strechu, na strom, no Pici akosi nepochopil, že treba zísť aj dolu, takže potom mňaučal dovtedy, kým som ho prácne nedala dolu. Vzápätí bol však opäť hore. Robil si asi zo mňa srandu, pretože sa to opakovalo a keď ma prestalo baviť znášať ho dolu, nechala som ho tak. Potvora, po dlhšom mňaučaní zliezol aj sám... Jedného dňa prišiel domov Murko so strašným "plačom", krvácal z oka, nuž sme leteli k veterinárovi. Výsledok: prišiel o pravé oko, pravdepodobne mu ho palicou alebo prakom vyrazil nejaký hajzel. Veterinár totiž vylúčil úraz spôsobený autom na ceste a tiež vylúčil, že by sa to stalo pri mačacej bitke. Bola som zhrozená, smutná a verte mi, ak by som dotyčného dostala do rúk, dopadol by prinajmenšom tak, ako môj nešťastný kocúr! Ale tento škaredý úraz znamenal veľký zlom vo vzťahu kocúr-ja. Murko si ku mne vytvoril akési zvláštne mačacie puto, dovtedy som bola len panička, čo dá papkať, vadilo mu škrabkanie na brušku, dokonca ma aj poškriabal. No toto sa zmenilo, stala som sa jediná, ktorej maximálne verí a keď ideme očkovať celý "zverinec" proti besnote, musím ho držať ja. Veterinár sa ho ako polodivého bojí, no keď ho držím, Murko sa pri pichnutí ani len nepohne. Viete si predstaviť, aká som na to pyšná? Potvorka vie, že potom doma dostane nejakú dobrotku. Kocúr Pici vyrástol na pekného fešáka, ktorý smozrejme tiež chodil po okolí, Murko sa neukázal doma skoro vôbec. Jedného dňa prišiel Pici s roztrhnutou kožou pod krkom, nuž sme boli zašívať. Bohužiaľ, rana nechcela vôbec zrásť, bola dlhá si 7-8 cm a po dlhšej liečbe nám veterinár oznámil to najhoršie, čo len mohol. Rakovina. Myslela som, že sa s tým ešte bude dať niečo robiť, no táto diagnóza...Naviac nám veterinár povedal približný prebieh tejto choroby, teda sme vedeli, že kocúrik umrie s bolesťami. Dlho som váhala, ale nakoniec pred citmi zvíťazil rozum. Rozhodne sme nechceli, aby sa zvieratko trápilo v blestiach a tak sme sa rozhodli, že ho necháme utratiť. Bola som z toho strašne mimo, nemala som chuť na nič a s nikým sa mi nechcelo o ničo hovoriť. Na deň, keď sme išli s Picim naposledy k veterinárovi, na tú strašnú injekciu, nkdy nezabudnem. Cestou v aute sa pocikal. Na stole u veterinára bol kľudný, hladkala som ho a tak sa snažila upokojiť. Veterinár ho pichol, chvíľku sa nedialo nič, potom zrazu Pici zdvihol hlavu a pozrel sa mi rovno do očí. Jeho pohľad bol doslova plný lásky. Tým pohľadom sa so mnou rozlúčil, potom mu hlávka klesla a dodýchal. Hladkala som ho ešte aspoň 10 minút, hoci mi veterinár tvrdil, že už nežije. Musela som si byť istá... Rozplakala som sa až v aute. Až časom som prišla na to, že Pici vedel, že ide s nami na svoju poslednú cestu, jednoducho neviem vysvetliť ako to viem ja, ale je to tak. V tom jeho pohľade bolo všetko povedané. Aj to, že sa cestou pocikal.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 
Linka

Čo sa udialo v minulosti, je základ budúcnosti.
Ako žiješ dnes, taká bude Tvoja minulosť
a teda aj budúcnosť...

čakám!




ĎAKUJEM ZA NÁVŠTEVU A ČAKÁM ŽE PRÍDETE ZAS!



Latrynask.blog.cz website reputation


motýlik