AKTUÁLNE:

Prajem vám príjemné a spokojné adventné dni

Máte doma záchod?

9. srpna 2009 v 14:06 | Latryna |  Zaujímavosti
Stručné dejiny záchodov

Otázka, kde vykonávať každodenné telesné potreby, zamestnávala ľudí odpradávna a kým sa dopracovali k dnešným splachovacím záchodom v samostatnej miestnosti, chvíľu to trvalo. Medzitým si vyskúšali celú paletu "toaliet", voľnú prírodu, hnojisko, prenosný nočník, arkier na veži či drevenú latrínu...

V staroveku sa k ľudskému telu a jeho prirodzeným potrebám pristupovalo tak ako dnes a ľudia boli zvyknutí na vysoký štandard osobnej hygieny. Najbežnejšia forma "toalety" bola prenosná nádoba, čiže nočník, vyspelé antické národy však mali v mestách vybudovanú dôkladnú kanalizáciu a používali dokonca aj splachovacie záchody.
Už 2400 rokov pred naším letopočtom mali domy vyspelej harappskej kultúry v povodí rieky Indus kúpeľne, vodovody s pitnou vodou a splachovacie záchody s odtokmi do kanálov! Starí Číňania používali splachovací záchod s kamenným sedadlom a operadlami na ruky už pred dvetisíc rokmi.
V starovekej Mezopotámii používali ako toaletu otvor do šachty, v bohatších domoch drevené sedadlo, ale splašky sa odvádzali do kvalitne vybudovanej siete kanalizácie. V starom Egypte pre nedostatok vody používali suché toalety. V palácoch sa v samostatných miestnostiach vetraných úzkymi oknami nachádzali kamenné dosky s otvorom, v ktorom bola nádoba do polovice naplnená pieskom. V noci používali prenosné drevené stolice. Od dejepisca Herodota sa dozvedáme, že "všetci jedia na verejnosti, ale na záchod sa chodí do domov, pretože neslušnosti treba konať skryto".
Starí Kréťania mali už pred 3500 rokmi vo svojich palácoch teplovzdušne vykurované kúpeľne a splachovacie záchody s kanalizáciou. Gréci používali okrem odvodňovaných záchodov aj prenosnú nádobu, nazývanú amida. Slúžila im najmä v noci, keď sa im nechcelo utekať von.

Rimania posunuli kultúru záchodov o kus ďalej. Pomohol im v tom perfektne vybudovaný systém kanalizácie, ktorá všetky splašky z mesta odplavila do Tiberu, a preto ich obydlia i ulice boli čisté. Vo svojich domoch mali striktne oddelené toalety pre pánov a otrokov. Hovorili im latrína.
Kým páni si uľavovali na mramorom vykladaných latrínach, služobníctvo a otroci mali k dispozícii malé miestnosti bez okien v odľahlých častiach domov. Keďže Rimania ešte nevedeli postaviť zvislé vodoinštalačné potrubie, vo viacpodlažných domoch museli obyvatelia z vyšších poschodí v prípade potreby zabehnúť buď na najbližšie verejné toalety, alebo použiť bežné staroveké vybavenie domácnosti - prenosnú nádobu. Jej obsah potom vylievali do domácej žumpy alebo spoločnej kade na dvore, nazývanej dolium, tí lenivejší asociáli aj na ulicu.
Rimania považovali veci spojené s vylučovaním za normálnu súčasť života, preto niet divu, že ako prví zaviedli verejné záchody. Len v Ríme ich postavili 150 a mnohé ďalšie na celom území svojej ríše. Keď ich archeológovia našli, vôbec im nenapadlo, že by mohlo ísť o záchody. Boli to totiž veľké otvorené miestnosti s dlhými kamennými lavicami, v ktorých bolo niekedy až sedemdesiat otvorov, ktoré neboli nijako oddelené.
Predstava, že viacerí ľudia vykonávali potrebu spolu vo veľkej otvorenej miestnosti, je pre nás trocha exotická, ale Rimania mali na to zjavne iný názor. Záchody im slúžili aj ako dôležité spoločenské fórum, kde si v pokoji podebatovali. Od ulice boli oddelené predsieňou, v ktorej zrejme sluha vyberal poplatok, strážil šaty a možno aj nerušené debaty vyberanej spoločnosti. Verejné záchody boli na dlhší pobyt účastníkov dokonale vybavené a o zápachu v nich nemohlo byť ani reči.
Veľké otvorené priestory nemali strechu, čiže boli prirodzene odvetrávané, niektoré boli vybavené podlahovým a stenovým vykurovaním a, samozrejme, aj splachovaním vodou. Sedačky boli často obložené drahým mramorom. Namiesto toaletného papiera používali hubky na dlhej rúčke, ktoré boli pripravené v nádobe s octovou vodou a po potrebe si umyli ruky v špeciálnom žľabe pri nohách lavice. Cisár Vespasianus sa rozhodol, že verejné záchody zdaní a keď mu to syn Titus vyčítal, odpovedal mu nadčasovým výrokom "Pecunia non olet" - "peniaze nesmrdia".
Koniec Rímskej ríše znamenal pre Európu na veľa storočí aj koniec vyspelých hygienických zariadení. Samostatný záchod s odvodom splaškov do kanála bol zabudnutý a väčšina ľudí, aj urodzených, vykonávala potrebu pod holým nebom.

Na vidieku bol záchod súčasťou hnojiska. Začali sa objavovať prvé "kadibúdky", drevené vonku stojace latríny, ktoré poznáme dodnes. Volali ich "necessaria", čiže "nutné veci". K pozdvihnutiu intímnej hygieny trocha prispeli kláštory. V St. Gallene vo Švajčiarsku si v roku 820 opát kláštora dal priamo v budove vybudovať malý samostatný záchod.
Mnísi používali naďalej drevené domčeky na dvore. Veľký rozruch spôsobil aj anglický kráľ Richard Levie srdce, keď si koncom 12. storočia dal vybudovať vlastné murované necessarium.

Murované hygienické zariadenia stredoveku mala k dispozícii len šľachta žijúca na zámkoch a hradoch. Volalo sa prevéta bol to arkier pristavený k vyššiemu poschodiu veží alebo vo výklenku v stene, väčšinou nad hradnou priekopou. Prevét mal sedadlo z kamennej platne a aby hradným pánom v zime neodmrzli zadky, mali proti spodnému prievanu zospodu zabudovanú drevenú klapku. Tie luxusnejšie sa dali dokonca splachovať dažďovou vodou.
Odpad letel vlastnou tiažou do vodnej priekopy, ktorá sa tak stala aj účinnou smradľavou zbraňou proti nepriateľom. S kanalizáciou si v stredoveku nikto hlavu nelámal a obrovský problém nastal hlavne v mestách, kde s nárastom obyvateľstva splašky zaplavovali obydlia aj ulice, čoho dôsledkom bol všadeprítomný smrad a epidémie moru, týfusu či cholery.
Od 16. storočia sa v bohatých domácnostiach začal používať izbový záchod, čiže prenosná stolička, ktorá mala otvor a pod ním vyberateľnú porcelánovú misu. Odtiaľ pochádza aj slovo stolica, označujúce ľudské výkaly. Mala vrchnák a príklopku, takže vyzerala ako skrinka. Chudobnejší používali obyčajný hrniec. Ľuďom vtedy príliš neprekážalo, že pre svoju intímnu chvíľku nemali súkromie, o hygiene ani nehovoriac. Aj vynález prvej splachovacej toalety sira Johna Harringtona v roku 1596 sa stretol skôr s výsmechom ako s uznaním a vôbec sa neujal. Ani v najluxusnejšom zámku v Európe vo Versailles neboli ešte v17. storočí vybudované žiadne hygienické zariadenia a jeho obyvatelia aj hostia vykonávali potrebu do prenosných nočníkov v tmavých kútoch budovy. Samostatné "toaletné" izby, čiže kúpeľne, sa v domoch budovali až od 18. storočia a záchodové stoličky boli ich súčasťou, prípadne boli v spálňach.
V roku 1775 londýnsky hodinár Alexander Cumming zdokonalil Harringtonov vynález a dal si patentovať vodný uzáver, ktorý zabraňoval úniku smradu z kanalizácie. Objavom splachovacej toalety - water closetu sa však problémy so záchodmi zďaleka neskončili.
Mestám totiž chýbala kanalizácia a kým sa vybudovala, ľudia ešte dlho používali rôzne variácie prenosných izbových stoličiek, napríklad záchod so zásobníkom piesku v poklope alebo zadnej stene, ovládanom páčkou.
Namiesto piesku sa používal aj osiaty popol, zmiešaný s dezinfekčným prostriedkom. Od druhej polovice 19. storočia sa objavila moderná prenosná stolička so splachovacím záchodom s nádržkou, do ktorej sa ručne vlievala voda. Používala sa aj pri cestovaní.
Moderný splachovací záchod v našom ponímaní sa začal vo vyspelých krajinách šíriť od druhej polovice 19. storočia a úplne prevládol až po druhej svetovej vojne. No ešte dnes asi tretina celkovej populácie rieši svoju potrebu na úrovni stredoveku.


(zdroj:referaty.sme.sk)
Pozrite si aj ďalšie špeciálne hajzlíky: Tu

 


Buď první, kdo ohodnotí tento článek.
Čo sa udialo v minulosti, je základ budúcnosti.
Ako žiješ dnes, taká bude Tvoja minulosť
a teda aj budúcnosť...



ĎAKUJEM ZA NÁVŠTEVU A ČAKÁM ŽE PRÍDETE ZAS!




img