Aktuálne:




... ak mi chceš niečo napísať, použi moju Návštevnú knihu ...


Biely tieň

19. dubna 2010 v 11:27 | Latryna |  Príbehy
(Neuveriteľné príbehy)
Som dlhoročný čitateľ časopisu Život a teda čítam aj rubriky (Ne)uveriteľné príhody. Až donedávna som sa však nad tým, čo v nej uverejňujete, často iba pousmial. Verím len tomu, čo môžem sám vidieť. Lenže... Po otcovej smrti sa aj mne stalo niečo skutočne neuveriteľné...

Otec zomrel v jeseni minulého roku po krátkej chorobe vo veku osemdesiat rokov a dvadsať dní. Mal som ho veľmi rád, bol mojím vzorom, tým najlepším otcom na svete. Vždy ma vypočul, poradil mi v ťažkých životných situáciách, pomohol, podržal ma. Vážil som si ho aj preto, že bol pozorný k svojej manželke, mojej matke. Ľúbil ju až do svojej smrti. Bol som pri tom, keď jej na výročie zlatej svadby recitoval tie najkrajšie verše zo Sládkovičovej Maríny. Čo sa týka mňa, na život sa pozerám očami takmer päťdesiatštyriročného muža, ktorý vychoval tri deti. Verím, že sa mi podarí vytvoriť pre ne také prostredie, ktoré im umožní získať vysokoškolské vzdelanie, ako sa to podarilo môjmu otcovi pre mňa a mojich súrodencov. Otcova smrť mi spôsobila nesmierny žiaľ. Akoby som bol opäť jeho malý synček, ktorý ho ustavične potrebuje. Pritom som s rodičmi nebýval už od svojich štrnástich rokov.
Otec umrel v malom mestečku a bohoslužby sa konali v zánovnom a veľmi peknom kostolíku. Sedel som s príbuznými v prvom rade na kraji, hneď pri uličke. Pred nami bola iba bledohnedá dlažba a oltár. Počas spevu som sa užialený pozeral pred seba na tú dlažbu. Uprostred jednej piesne som zrazu na nej uvidel siluetu ľudskej postavy. Zvláštne je to, že ten tieň bol biely ako mlieko alebo hmla taká hustá, že prekryla farbu dlaždíc. Precitol som od prekvapenia a obzrel som sa vľavo za seba, kto tam stojí. Nestál za mnou nik! Keď som sa pohľadom vrátil k tieňu, už tam nebol. Cestou z kostola k rodičovskému domu som sa svojich príbuzných spytoval, či nevideli niečo podobné ako ja. Tvrdili, že nie. V deň otcovho pohrebu popŕchalo aj sa schladilo.
Rozlúčka bola v kostole a ja som sedel na tom istom mieste ako minule. Iba vedľa mňa bola manželka a za mnou naše tri dospelé dcéry. Načúvali sme slovám pána farára a otcových priateľov. Zrazu sa na dlažbe znova zjavila silueta postavy z nezvyčajného bieleho svetla. Dala sa na nej rozoznať hlava, ruky pripažené k telu a nohy, ktoré sa však od kolien dole rozplývali. Tentoraz tieň prichádzal šikmo od uličky medzi sedadlami. Asi o štyri sekundy sa začal postupne zmenšovať do malého bodu, až sa úplne stratil. Cestou z kostola som sa spýtal manželky, či nevidela niečo mimoriadne. Povedala, že nie. V najbližšiu nedeľu po pohrebe sa konala v kostole bohoslužba na pamiatku zosnulého otca. Zúčastnil som sa na nej so svojou matkou. Počas bohoslužby som uvažoval nad tým, ako otec veľmi miloval prírodu, svet a ľudí v ňom. Ako dôchodca pracoval denne v ovocnom sade, vinohrade, so včelami. Chránil každú rastlinku a každú zdevastovanú, spustnutú piaď zeme pokladal za boľavú ranu prírody. Uvažoval som nad tým, že pri oslave svojich osemdesiatych narodenín, ktorá sa, žiaľ, neuskutočnila, by určite chcel ľuďom povedať, že jediné, prečo sa oddá žiť, je láska. Láska k blížnemu, k prírode, ku všetkému krásnemu, čo človek vytvoril. Som presvedčený, že tie tiene, ktoré som videl v kostole, boli pre mňa pobádaním, aby som toto otcovo posolstvo tlmočil všetkým, čo ho chcú prijať a počuť. Povedal som si: Ak na nedeľnej bohoslužbe opäť uvidím ten tieň, oboznámim všetkých prítomných s tým, čo vidím, a poviem im o otcovom odkaze. Bola nedeľa a kňaz mal kázeň na kazateľnici. Medzi ňou a oltárom je biela stena. Počas kázne som znova nakrátko uvidel biely tieň. Časť postavy z profilu, od hlavy po pás. Dalo sa rozoznať čelo, nos, brada, krk a ramená. Tieň sa v určitej chvíli stratil, okamžite, nie postupne ako v deň pohrebu. Po kázni si pán farár sadol na stoličku predo mňa. Nakláňal som sa k nemu, že ho pošepky poprosím o možnosť povedať pár slov o otcovi do mikrofónu, ktorý som si chcel od neho požičať. V tej chvíli ma však seklo v krížoch, že som sa do konca bohoslužby vôbec nemohol pohnúť. A tak som otcov odkaz nevyslovil. Tento dlh si vyčítam dodnes.
(zdroj:neuveriteľné.szm.com)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.
Linka

Čo sa udialo v minulosti, je základ budúcnosti.
Ako žiješ dnes, taká bude Tvoja minulosť
a teda aj budúcnosť...

čakám!




ĎAKUJEM ZA NÁVŠTEVU A ČAKÁM ŽE PRÍDETE ZAS!



Latrynask.blog.cz website reputation


motýlik