Aktuálne:




... ak mi chceš niečo napísať, použi moju Návštevnú knihu ...


Fakty alebo dohady?

17. května 2010 v 12:14 | Latryna |  Osobnosti SR
Každý rok si 4. 05. pripomíname výročie smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Všetky vyspelé štáty sveta podrobujú exhumácii kostrových pozostatkov svojich dejateľov. Preto by bolo načase pristúpiť k exhumácii aj u Štefánika...

Pred šiestimi rokmi vyšlo v kauze smrti generála závažné dielo. Význam knihy Emila Karola Kautského je v tom, že otvoril pražské a iné archívy. Podarilo sa mu to, o čo sa usiloval celý život synovec generála Pavel Štefánik, ktorý v roku 1992 do novín pred svojou smrťou povedal: " Beneš bol úhlavným nepriateľom uja Milana, lebo vedel, že ak sa ujo Milan postaví na zadné, tak za ním bude stáť 800 000 legionárov. Nik nechce pichať do osieho hniezda. Trvám na tom, aby pražská vláda predložila protokol o páde. Keď sa to tak vezme, tak za každú ukradnutú hus je protokol, a o tomto nie je žiaden? Pýtala sa matka gen. Štefánika, teda moja stará matka, ešte T.G. Masaryka, aby osobne odpovedal, ale mlčal, ani na pohrebe nebol. Štvrtého mája 1919 predsa priletel francúzsky generál, minister vlády, podpredseda zahraničného výboru, a nik nečakal Štefánika na letisku? To znamená, že nik nechcel byť svedkom. A čoho nechcel byť svedkom? Beneš rozhodol, že to bola tragická smrť, avšak to je omyl. Bolo tam veľa sedliakov idúcich do roboty, takže svedkovia boli. Lietadlo padlo zásahom takým alebo onakým, ale československá vláda to nemohla nechať len tak. Museli hlásiť do Ríma, že sa niečo stalo. Zomrel francúzsky generál, museli to hlásiť do Paríža, a kde sú tie protokoly? V archívoch T.G. Masaryka. Prečo ich neotvoria, veď od smrti prešlo už 73 rokov (vtedy rok 1992). Z historikov, či je to Mlynárik, Juríček, Štvrtecký alebo Zuberec, všetci prišli len po 4. máj 1919 po 12. hodinu, 5. minútu, dovtedy píšu dosť informovane, ale ďalej nie, prečo?"
Emil Karol Kautský bol vo svojej knihe konečne z historikov ako prvý dôsledný. Posudzuje listinné dôkazy, osobné poznámky historických osobností, pitevné správy, pohrebné osvedčenia, viaceré policajné záznamy záhadných úmrtí súvisiacich čo i len máličko so smrťou Štefánika, a to od roku 1919. Robí to však bez zbytočného pátosu - pragmaticky. Kautský pristupuje k faktom striedmo, so značnou dávkou zdržanlivosti. Ak už vysloví mienku, nie je to súd, ale logické vyústenie viacerých dôkazov a faktov.
Kto by chcel po prečítaní knihy opäť tvrdiť, že Štefánikova smrť je neodhalená, nevyriešená, nedoriešená, ten by klamal tak, ako o nej klamali celé generácie historikov, ktorým nehrala do karát predstava, že v prípade Štefánikovej smrti treba hovoriť o úkladnej vražde. Vražda mala motív, svedkov a dostatok dôkazov. V tomto zmysle je cenné Kautského vedecké vysvetlenie omylov, akých sa dopúšťali pri hodnotení dôkazov jeho predchodcovia. Naposledy Jozef Husár v knihe "Musel generál M.R. Štefánik zahynúť?" , kde boli nesprávne interpretované zápisky pilota a posádky počas letu do letového zošita. Kautský dokázal na základe technických dôkazov, že Caproni nebolo poškodené nad Viedňou, ako špekuloval Husár. Dokázal aj jeho bezchybný pohyb na bratislavskom nebi podľa svedkov z oficiálnej Masarykovej správy.
Na obhajobu záverov používal oficiálne zdôvodnenia vyšetrovacej komisie leteckého nešťastia, ktorá vznikla za Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša. Tá vyšetrovala aj toho, kto ju inicioval, teda občana Michala Lechtu z Ivanky pri Dunaji, ktorý žiadal vládu v Prahe prešetriť fakt, že sa 4. mája 1919 strieľalo na Štefánikovo lietadlo. A trestné stíhanie proti Lechtovi za toto podanie bolo zastavené, lebo "sa nedá dokázať nepravdivosť Lechtových tvrdení"... Komisia ani vyšetrovanie Lechtu v roku 1928 za vlády Masaryka a Beneša nevyvrátili toto tvrdenie, takže platí dodnes.
V roku 1993 sa podarilo získať vzácne priame svedectvo očitého svedka Štefánikovej tragédie. V dome opatrovateľskej služby v Považskej Bystrici v roku 1993 žil Jozef Haronik, ročník 1906, z obce Prosné. Keď mal trinásť rokov, pracoval u pastiera dobytka vo Vrakuni pri Bratislave. V osudný deň 4. mája 1919 sa zhodou osudových okolností stal prvým očitým svedkom nešťastia. O udalosti Jozef Haronik spomínal: "V ten deň som bol pri železničnom moste, čo vedie do Komárna. Zrazu som zbadal lietadlo, ktoré letelo ponad most nad Vrakuňou do Vajnor. Keď už bolo nad Vajnormi, všimol som si, že lietadlo dymí. Rozbehol som sa za ním. Na ceste ležal nejaký muž v kombinéze. Vtedy som ešte nevedel, že je to Štefánik. Lietadlo horelo asi 10-15metrov od neho. Ležal na chrbte a bolo jasne vidieť, že dýcha - kombinéza sa pohybovala. Nato sa objavil muž na bicykli, ktorý prišiel smerom od Bratislavy. Mohol mať asi štyridsať rokov. Hneď za ním prišlo čierne auto, z ktorého vystúpili neznámi civilisti. Zohli sa nad Štefánikom a rozopli mu kombinézu. Pod ňou mal kožené sako a v ňom zlaté hodinky, ktoré odopli a strčili si ich do vrecka. Našli uňho aj doklady, podľa ktorých zistili, koľkí boli v lietadle. Preto hneď vydali rozkaz vojakom, ktorí prišli za nimi, aby našli ďalších troch Štefánikových spolucestujúcich. Jeden ležal v priekope pri ceste neďaleko Štefánika. Okolo hlavy mal bielu šatku so stopami krvi. Bolo zjavné, že je mŕtvy. Druhý ležal tiež mŕtvy v žite. Tretieho nemohli nájsť. Jeden čatár odtrhol tyč z lietadla a prehrabával trosky, a tak ho našiel. Všetkých troch naložili do vojenského nákladného auta. Pozostatky muža z lietadla zabalili do plachty. Na Štefánika som videl zblízka, keďže som bol iba dva metre od neho. On jediný žil. Keď mu rozopli kombinézu, nikde nebolo vidieť nejaké stopy krvi. Len jeho jediného naložili do čierneho osobného auta. Mňa na mieste vypočuli a odviedli ma z davu ľudí, ktorý sa tam o chvíľu zišiel. Druhého svedka, ktorý prišiel za mnou na bicykli, naložili aj s bicyklom do auta a odviezli do Bratislavy."
Z tejto výpovede Jozefa Haronika vyplynuli otázky, na ktoré ochotne zodpovedal:
Hovorili ste neskôr, už ako dospelý, o tom, čo ste vtedy videli?
- Nie. Bál som sa to povedať, lebo všade boli Česi, a tí by ma hádam aj zavreli. V roku 1931 som totiž odišiel do Francúzska za prácou. Keď som sa po piatich rokoch vrátil, vstúpil som do komunistickej strany a aj preto som sa bál, že by ma zavreli.
A čo počas slovenského štátu?
- Opäť som sa bál, z toho istého dôvodu. Za komunistov sa vtedy považovali väčšinou Česi...
Na záver rozhovoru na otázku, čo by ešte mohol dodať, Jozef Haronik povedal:
- Prisahám na to, čo som videl. Vyberte si, či mám pravdu ja alebo niekto, kto má falošnú pravdu...
Mnohí leteckí odborníci dokázali, že výsostné znaky zo zeme nebolo vidieť, hoci mnohí zástancovia nešťastnej náhody tvrdili, že si vojaci poplietli výsostné znaky Talianska s maďarskými, a preto sa v Bratislave 4. mája 1919 na Štefánikovo lietadlo strieľalo. To, či ide o nepriateľské lietadlo, sa určovalo podľa jeho tvaru vo vzduchu, nie podľa nerozoznateľných výsostných znakov. Maďari nemali dvojmotorové a dvojtrupové lietadlo, akým bol stroj Caproni, ktorým priletel Štefánik. Preto si Caproni nik nemohol mýliť s maďarským lietadlom. Vojaci v tom čase vedeli, že je to Caproni, a teda, že je to talianske a nie maďarské lietadlo. Dostali však príkaz strieľať. Iný letecký odborník, ktorý celý život zasvätil skúmaniu havárie lietadla Caproni, povedal ďalšie technické podrobnosti, dokonca mal na ne aj dôkazy. Vlastnil časť vrtule z lietadla. Z nej sa dalo určiť, že lietadlo nevrazilo do zeme. Podľa jeho výpočtov, bolo síce poškodené, ale pokúsilo sa o pristátie. Časť vrtule to dokazovala. Nebola zhorená, aká by bola pri náraze o zem. Bola obitá ako pri núdzovom pristáti, keď lietadlo stratí podvozok a vrtule sa obíjajú o zem. Caproni mal pevný podvozok. Na mieste nešťastia bola pôvodne makadamová cesta. Teda cesta upravená štrkom tak, že bola vyvýšená. Na nej mohlo lietadlo prísť o podvozok, lebo na cestách boli výmole. Štefánik, ktorý prežil dve zostrelenia na fronte, vedel, že ak lietadlo príde o podvozok, prevráti sa a nie je šanca sa z neho zachrániť. V takom prípade piloti z lietadiel vyskakovali.
Pristávacia rýchlosť Caproniho za týchto podmienok mohla byť 20 najviac 30 km/ h. Štefánik mal teda možnosť z otvorenej kabíny lietadla Caproni vyskočiť. To by vysvetľovalo Haronikovo svedectvo. Navyše, z dobových fotografií vyplýva, že generál v lietadle nebol do konca jeho letu. Ostatní piloti totiž zhoreli v kabíne. Štefánik ležiaci mŕtvy na katafalku v leteckej kombinéze však nebol ohňom ani len opálený. Rovnako ani jeho oblečenie, v ktorom letel. Spomínaný letecký odborník bol sám pilotom. Poznal spôsoby lietania z čias pred 2. svetovou vojnou, keď bol mladý a sám sa učil pilotáži. Neskôr sa zúčastňoval ako expert posudzovania leteckých katastrof. Mal vysokoškolské vzdelanie technického smeru. Pri rozhovoroch viackrát logicky dôvodil, že exhumácia Štefánikových pozostatkov môže objasniť viacero záhad našej histórie. Prežil generál núdzové pristátie? Akým spôsobom zomrel? To sa dnes dá vďaka vyspelým vedeckým metódam jednoznačne zistiť. Stačí telo generála exhumovať...
S tým súvisí aj svedectvo historika Milana Augustína. Ten už v roku 1992 upozornil na fakt, že protokol o pitve generála je, mierne povedané , zvláštny: "Keď zahynul Štefánik, ešte v ten deň, 4. mája 1919, bola vykonaná obhliadka mŕtvoly s písomným zápisom. Pitva bola 6. mája o 7. hodine ráno v pitevni čs. posádkovej nemocnice v Bratislave. Dôvod úmrtia na tele mŕtveho Štefánika sa v úplnosti nepreskúmal. Svedčí o tom protokol ministerstva národnej obrany, jeho 1. oddelenia, ktoré ešte v roku 1931 pod rokovacím číslom 36 544 cituje pitevný protokol, kde je o. i. nasledujúca veta: "Dutina brušná je prehliadnutá, len pokiaľ povoľoval rez. Z toho vyplýva, že nešlo o pitvu, ale doslova o úpravu mŕtvoly v zmysle , ktorý potvrdzuje indície o tom, že Štefánik bol de fakto zavraždený strelou z pištole! Srdce generála Štefánika bolo vyňaté a je uložené v mohyle v nádobe s liehom."
V Nemecku v Mníchove žil v roku 1992 novinár a historik Dr. Ján Dolinský, ktorý povedal: "V kombinéze Štefánika sa našli strely. Keby sa ju podarilo objaviť, dalo by sa zrekonštruovať, či to boli črepiny z lietadla alebo guľky. Markíza Benzoni, Povedala, že celý materiál o Štefánikovi odovzdala zahraničnej spravodajskej službe. Štefánik nemohol dostať za 1. svetovej vojny od Francúzov povolenie na vytvorenie prvej československej armády. Dal mu ho až v Taliansku Orlandi, aj preto bol Štefánik viazaný na Taliansko. Mäsiar z Ivanky pri Dunaji Michal Lechta, zomrel v roku 1945. V tom čase - 4. mája 1919 - mal hodnosť delového desiatnika a strieľal na Štefánikovo lietadlo z Bratislavského hradu! Povel strieľať mu vraj dal jeho kapitán. Kto dal rozkaz kapitánovi, to už nevedel."
Prečo česko-slovenskí legionári v Rusku nesmeli poraziť boľševikov, keď na to mali príležitosť? Prečo bol v týchto aktivitách Štefánik brzdený a následne z nich aj vyradený? Celý demokratický svet hľadel s dôverou na našich vojakov. A oni sa mohli pokúsiť zmietnuť Leninovu revolúciu zo stola, o čom sa rokovalo dokonca vo Washingtone. Toho Lenina, s ktorým sa Masaryk poznal z čias pôsobenia vo Švajčiarsku.
Spomeňme listy generálovej mamičky Albertíny Štefánikovej prezidentovi Masarykovi. Odmietala v nich obchodovanie s pozostalosťou po synovi. Prezident nemal odvahu postaviť sa zoči-voči úprimnému materinskému hlasu aspoň listom. Masaryk odpísal Štefánikovmu bratovi, nie jeho matke. Neprišiel ani na pohreb a odmietol prísť aj na Bradlo, keď pamätník dostavali, hoci bol práve na Slovensku - v zámku v Topoľčiankach!
Kauza Štefánik nie je stále uzavretá. Na ťahu sú slovenskí historici, aby začali exhumáciu kostrových pozostatkov z Bradla. Predovšetkým treba overiť, či skutočne patrili generálovi. A potom z nich zistiť pravú príčinu smrti. V tumbe je uložené aj srdce mŕtveho generála v liehu. Len tak môžu Slováci splatiť dlh velikánovi generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ak povedia sami sebe pravdu o jeho smrti. Stále platí heslo jeho synovca: volenti not fit iniuria... Odmietnime už teda sami na sebe páchať historické krivdy.
(zdroj:dôležité.sk,Stanislav Háber.upravené)
O Štefánikovi sa dočítate aj TU
 

1 člověk ohodnotil tento článek.
Linka

Čo sa udialo v minulosti, je základ budúcnosti.
Ako žiješ dnes, taká bude Tvoja minulosť
a teda aj budúcnosť...

čakám!




ĎAKUJEM ZA NÁVŠTEVU A ČAKÁM ŽE PRÍDETE ZAS!



Latrynask.blog.cz website reputation


motýlik